Pri potulkách mestom,
stretávam skupinku nádherných dievčat,
v ktorej väčšina,
ak nie všetky,
je hluchonemá.
Som iba slabý muž,
nikdy som ich neoslovil.
Prezraďte mi:
„Ako?“
Takmer vždy pociťujem ľútosť,
len jedno neviem,
či nad ich a či nad vlastným osudom.
Vždy sa hluchonemo,
pritom poburujúco hlučne zabávajú.
Pod ich gestami sa rozhorčene otvárajú okná,
mne sa túžobne pritvárajú oči,
no moje srdce zostáva primknuté,
uvedomujúc si,
koľko námahy by ho stálo,
to jej odomknúť:
iba vlastnou intonáciou nefalšovateľnou úprimnosťou.
Mnohí manželia túžia,
aby manželka bola hluchá,
slepá,
či aspoň nemá,
ak sa pozde navrátia z práce,
z krčmy
a či,
dajže bože,
radšej od milenky,
aspoň výplatu by u nej neprepili
a zostalo by čosi
na jednorázové plienky.
Už ma vážne nebaví žehliť
a už vôbec nebaví ma,
predstierať orgazmus
po tej jeho mikrohodine
o ktorej si myslí,
že trvala aspoň 30 minút.
Ideálna je múdra žena,
ktorá vie,
kedy má odvrátiť hlavu,
prižmúriť ucho
a hlavne,
ktorá nemlčí,
keď má stonať.
Posledná strofa je nadbytočná, je ironickým ...
Aj som sa pousmiala i zasmiala, vďaka! Mám ...
Celá debata | RSS tejto debaty