Pri potulkách mestom, stretávam skupinku nádherných dievčat, v ktorej väčšina, ak nie všetky, je hluchonemá. Som iba slabý muž, nikdy som ich neoslovil. Prezraďte mi: „Ako?“ Takmer vždy pociťujem ľútosť, len jedno neviem, či nad ich a či nad vlastným osudom. Vždy sa hluchonemo, pritom poburujúco hlučne zabávajú. Pod ich gestami sa rozhorčene otvárajú […]

Najlepší výskum robia tí, ktorí sú s mocou v objatí, tam lož sa v pravdu obráti: Bratku, ten grantík treba ti? Ak áno, zaplať prískočné, naruby kožuch otočme, my vari nie sme to čo sme? Sme vzory cností, smerníky smelé vytýčme. Sme traja grandi, čo garantujú krištáľovo spriehľadnené granty.