boro

Silvestrovské kroky

Vykročím Hlavnou, v detstve Leninovou,

v dávnejších dobách bohvie kade.

Tu som ju bozkal, tamto pre ňu Fera zbil,

ukrývam dosiaľ sinku v sivej brade.

Mladosťou kráčajúc, pieseň vo mne pradie,

čo spieval so mnou Kryl.

Na každom rohu spomienka ma zmätie,

vyčkajte chvíľu, aj mňa zametú,

než vietor rozfúka silvestrovské smetie.

Hotelová izba ‘68

Prenikám srdcom, preniknúť chcem nižšie,

napol sa slák, našiel hniezdo myšie,

vyhrávam na husliach tvojho lona,

tak nádherne vieš stonať.

Hrá pieseň piesní,

vrzgot nás v tempe ruší,

tlkoce piestik,

vtom skríkneš

Bože!

Rusi.

 
Útek do mladosti

Horúci august,

bezvetrím zvislé zástavy.

Obesené na úteku ožívajú,

s nimi aj nádej.

Prestávame utekať,

staviame sa čelom voči tankom,

tie pred nečakanou odvahou stŕpnu,

aj tí naši sú z nej vydesení,

boja sa viac nás,

než ešte väčšmi vystrašených bratov.

Podpíšu,

nádej mizne,

v zúfalstve zhorí pod múzeom,

náš vzdor sa rozpúšťa v znormovanej abnormalite.

Po čase bojíme sa vlastnej odvahy,

najbližších priateľov,

na nás nasadených mileniek

a hlavne

nevinných otázok našich detí.

Náš vzdor znova vzbĺkne, keď nám ich zmlátia,

len čo dorastú do veku našej zabudnutej odvahy.

Sme znova mladí,

vstupujeme do tej istej rieky

zabúdajúc, že sa to nedá.

Obesenci na úteku ožívajú.

Romantika vlakov

Obom nám túžba v očiach bliká,
skúšame ukryť rozpaky,

na kríži visí láska zbitá,

aj tak však drží opraty.

Vstávajú z mŕtvych naše telá,

jedno sa v druhom rozplynú,

nebude duša moja celá,

Rebeka vlak má. Do plynu.

Zacieliť

Leto horúce, nohy zodrali do kostí

mokré onuce, nadšenia pochod

zlých imperialistov zlostí?

Súdruh, už pochop!

Politruk svedomie zlomí,

strieľali sme v podvedomí

na utečenca ta het.

Medzitým prevracia ma svet,

strieľame kukaj,

keď utekajú dnukaj.

Láska v exile

Už ako prvák, gymnazista,
skúšal som získať slovami,
čo iní brali rukami.
Len vo sne som sa s tebou stískal,
ukmasol si ťa veršami.
Stužková, naše prvé bozky,
jediná z tvojich pohľadníc.
Píšeš mi z Viedne: „Bol si božský,
už nevrátim sa.“ Mám zhola nič.
Naivných básní útle trosky.

Ruská zmrzlina

Bratranec mojej mamy,

vyučený holič,

neudržal britvu na živom hrdle.

Holenie padlých pražských povstalcov

pevnosti ruky neprospelo.

Remeslo zavesil na klinec,

lepšie než zavesiť sa sám.

Vystriedal množstvo zamestnaní.

Hoci žil v Prahe a my v Košiciach,

často nás navštevoval,

keď sa stal obsluhou mraziarenských vozňov.

Vždy som sa naň neskutočne tešil,

nielen preto, že na Ukrajinu vozil kurčatá

a domov ruskú zmrzlinu.

Mám šťastie, už nežije.

Dnes priviezol by vrecia plné

zvyškov holandských detí.

Pochod

Prázdnotou srdcí

pochoduje dav,

vie čo sa sluší,

v ňom pocestného

nik by neprijal.

Strach ochromuje,

temné stránky živí,

ten čo nás vykúpil,

v nás prestáva byť živým.

Gnozeológia v krvi

Krv po guľke je rovnaká

ako po prvom milovaní,

rozdiel jediný je do šľaka,

v cieľoch použitia zbraní.

Preliatou krvou život zaniká a vzniká,

nalievame ju do kalicha,

svoj kalich dopíjame do dna,

na ňom sa pravda či lož nerozozná.

Politológia

Každá strana má dve mince,

jedného predsedu a hranu.

Tá zazvoní,

nevedno kedy,

ale vedno komu.

Pieta

Odkladám svoje umučené telo,

nehmotné čosi z neho vyletelo,

vznáša sa nocou nad vodami,

zrodený v chlieve vprostred slamy.

Mama ma berie do náručia,

netuší,

staručký svet som začal rúcať,

povstanú pre mňa nové chrámy,

v nich smútok piety so slzami.

Každučká z nich je odpúšťaním

Bohu.

Nice

Neviem o tebe nič,

si kdesi v Nice,

s hrôzou pozorujem správy.

Zrazu mi píšeš:

Sme živí a zdraví,

pri víne zmeškali sme ohňostroj.

Plačem od šťastia i smútku,

o pohárik unikla si vskutku,

koľkí však nie?

Aj tých mal ktosi rád,

kto nemá silu plakať.

Zlosť hromadí sa v žilách,

za každú obeť,

čo ešte ráno žila,

tešila sa pri východe slnka:

Is very nice in Nice.