boro

Netušil, že sa volá Silvia. Všetci ju oslovovali Sheila. Od detstva sa motala okolo koní. Sheila bola jej obľúbená kobyla o ktorú sa starala a mohla si na nej za odmenu občas zajazdiť. Zverovala jej všetky tajomstvá, radosti i bolesti dievčatka. Keď Sheilu predali, nedokázala sa vyplakať, prekonala to, no zatvrdla. Hoci jej časom pod rukami prešlo mnoho iných, istotne aj lepších koní, nikdy v nej spomienka na prvú kobylku nevybledla a jej navždy prischla prezývka Sheila.

Pracovali v ústave výpočtovej techniky. On – doktor prírodných vied, asistent, programátor, analytik, vedecký pracovník. Ona – operátorka počítačov. Mladých dievčat i pohľadných žien bolo v ústave viac. Veľmi si ich nevšímal. Vždy, keď s kolegom z kancelárie prechádzali vychladenou počítačovou sálou, operátorky sa z nich chichotali. Pre istotu si zakaždým skontroloval rázporok, býval v poriadku. Oni dvaja boli divní, zabraní v odborných rozhovoroch, nevnímajúci krásy a pokušenia sveta. Boli vážne smiešni.

Ôsmeho marca odbory zorganizovali večierok k MDŽ. Po obligátnych príhovoroch, chlebíčkoch a prípitku hrala reprodukovaná hudba. Na stoloch stáli krčahy sudového vína, našlo sa aj čosi ostrejšie. Väčšinou sa tancovalo na kolektívnu, bezpohlavnú, diskotékovú hudbu. Keď prišiel prvý slaďák, nezaváhal. Iní si sadli, on vstal a požiadal Sheilu o tanec. Dva-tri páry sa pridali. Sprvu tancovali na dištanc. Potichu sa rozprávali. Zistil, že sa volá Silvia, prečo ju nazývajú Sheila a že má zajtra narodeniny. Rovných 20, on o dva mesiace 26. Pochopil, prečo dostala najviac kvetov. V ďalších kolách tancoval len s ňou, dištanc sa skracoval, slová ubúdali. Slaďák sa menil na lepák, jej výčnelky sa letmo a letmejšie dotýkali jeho hrude. Aj jemu boptnal výčnelok. Prekliaty rázporok!

Posledný tanec, hlava pri hlave, šija dotýkajúca sa šije, horúčka nesobotňajšej noci, anjelsky hebká pokožka, len ruky zmozolené – práca s koňmi zanecháva nezmazateľné stopy, skrášľuje dušu, formuje postavu a vytvára mozole. Pochopil, že je súca nielen do koča. Odprevadil ju na električku. Pokúsil sa ju pobozkať. Zamieril z nesprávneho uhla, mohla uhnúť, uhla. Než to stihol skúsiť lepšie, prišla prekliata električka. Očarený, ohlúpnutý, nadržaný, jednoducho – zamilovaný, namiesto aby nastúpil tiež, jej len rozpačito  zamával. Ťuťko. Asi nemal lístok. Kráčal domov parkom po Moyzeske. Celý čas rozmýšľal, čo jej darovať, zajtra – Silvia má dvadsať. Ako neraz predtým, pretlak citov a myšlienok, spodných prúdov nevedomia vyvrel do básne. Naklepal ju dvojmo na starom maminom písacom stroji, originál na kriedovom papieri. Ráno jej dal orchideu s vyznaním:

9.III.19xx

Si hebká, až sa bojím,
ísť ochotný som hneď,
len po stupajách tvojich,
vždy, ak to budeš chcieť,
ihly mi vniknú v srdce,
ak povieš odíď preč,

myšlienky kmitajúce,

asi mi zbortia svet,

dotyky tvojej vrúcej šije,

vyhaslú sopku vzbudili,

azimut lásky vo mne žije,

dôjdem, ak nie som zblúdilý,

si hebká, až sa bojím,

a preto moja reč,

ťarbavo plynie preč.

Po týždni prišla. „Prepáč, mám chlapca. Igor, čo s nami hráva volejbal. Ale, … Môžeme byť priateľmi!?“ Koľkokrát už takmer neprežil podobnú frázu? Skúsenosť ho naučila, že NIE môže znamenať MOŽNO a nezriedkavo ÁNO. Stačí byť trpezlivý. „O Igorovi viem, či som to aspoň tušil. Že k tebe čosi cítim, ťa nijako nezaväzuje, je to len môj záväzok voči tebe, vždy ti s hocičím hocikedy pomôcť. Nejako to zvládnem. Rád budem iba priateľom.“ Och, ako sa preklínal, za tieto zväzujúce zväzácke záväzkové reči. Nakoniec, možno fungovali…?

Oproti Igorovi mal niekoľko neskonalých výhod. Každý deň, aj keby nechceli, sa v práci museli vidieť. Stále našiel príležitosť, ako sa dostať do jej blízkosti, poslúžiť, hoci len pridržaním dverí, podaním pera a nakoniec i službičky pre jej kamarátky – kolegyne ho privádzali do jej blízkosti a pozornosti. Nemohli ho v rozhovoroch nespomenúť, vždy jedine v dobrom. Keď prechádzal pivovo vychladenou sálou, už sa žiadna nechichotala, iba ak povedal dáky vtip. Mal ešte jeden tromf. Vlčiaka Šarika. Záhradu mal blízko jazdeckého areálu, takže nebolo vôbec nápadné, ak sa tam so psom objavili. Rodičia jej psa nikdy nepovolili. Ani tú jej vášeň pre kone nedokázali pochopiť i keď jej ju toľké roky tolerovali. A on jej dovolil venčiť psa… Hlavne, keď šiel na služobku, bolo to nevyhnutné. Otec na vozíčku, mama takmer imobilná, ledva sa vyštverala medziposchodím na vyvýšené prízemie. Vlčiak predsa potrebuje pohyb.

Keď boli spolu, už sa nikdy nepokúsil ani len o náznak telesného dotyku. Ak sa to predsa len stalo, bola to náhoda. Keď hladkáte v tej istej chvíli toho istého psa, je nemožné aby sa prsty nestretli. Ruku neodtiahla. Keď zistili, že pes chytil na prechádzke lesom kliešte, vzájomný prieskum ich tiel bol iba technickou nevyhnutnosťou, bez náznaku erotického nádychu. Koniec koncov, bol doktor.

Preskúmať musím tvoje telo,

v lese je kliešťov záľaha,

šťastie mi v prsty priletelo,

budhista má ma za vraha.

Veršovník pričasto sa mýli,

veď kliešte krídla nemajú,

ja vznášal som sa v danej chvíli,

botanici sa hnevajú.

Veď to má všetko pomýlené!

Zoológ a nie botanik.

Skúmal som telo nemý celé,

čo objavil som, nevie ni(c)k.

Pomaly spela k rozhodnutiu. Sama začala vyhľadávať jeho spoločnosť, či už kvôli Šarikovi, odbornej konzultácii, náhode, odborom (pomohli priateľky), ktoré ich dvoch aj s darom poslali na privítanie nových občiankov. Kolegovi sa narodil syn. Po obrade ich pozval na rodinnú oslavu. Nezdržali sa dlho, ale toľko si toho mali čo povedať, že ešte museli zájsť na pivo. Odprevadil ju domov, no ani sa len nepokúsil o bozk. Kedysi stanovila pravidlá a on ich ostentatívne dodržiaval, kým ich sama neporuší.

Rozhodla sa. Oddala sa s vášňou, pritom odhodlane, s rozvahou, rozumom i citom. Rýchlo zistili, že ich telá, duše i rozum súzvučia – jedinečná harmónia.

Osudová.