boro

Horúci august, bezvetrím zvislé zástavy. Obesené na úteku ožívajú, s nimi aj nádej. Prestávame utekať, staviame sa čelom voči tankom, tie pred nečakanou odvahou stŕpnu, aj tí naši sú z nej vydesení, boja sa viac nás, než ešte väčšmi vystrašených bratov. Podpíšu, nádej mizne, v zúfalstve zhorí pod múzeom, náš vzdor sa rozpúšťa v znormovanej abnormalite. Po […]

Stúlený tulák v prehulenom svete, kde i ten hovnivál si svoju hrudku hnetie, aj ja by hnietol, nemám materiál, a tak sa modlím mimo katedrál: Dovoľ mi Bože, svoju hrudku hniesť, ak pritom zhreším, prídem na spoveď. Ak ma chceš spasiť, nalej omšové a ja ti poviem, o čom život je. Viem, že sa rúham, ty však máš ma rád, som len tvoj sluha, čo zo slov stavia hrad, nevinné […]

Na Noemovej kryhe v potope zadržaných sĺz zostal som ti dlžný kúsoček lásky s kusiskom nehy. Pristávame v Andách, zametáme stopy. Ľadové medvede nachádzajú inú korisť. Ťavy na úteku odhadzujú hrby. Kryha sa láme, v starobylom rytme plodíme nový svet. Pečate našej zmluvy ležia na dne Titicaca.

Otvoríš oči, úprimne sa divíš, zostal tu so mnou do rána, strnulé ticho, do stropu civíš, nevedomky ho doráňaš. Čaká naň za chvíľu civil, viac žiadna nenájde ho za rána. Láskozvod vynašiel Diviš, po ňom sa zviezol, nedúfaj, že ho zachránia.

Dozreli sme, sme hrušky na konári, dozreli sme, hrkálka už smiech nevyčarí, dozreli sme, tak je to prirodzené, dozreli sme, o zrelosti zvedieť nestihneme. Prezreté ovocie sa v pálenici spáli, šesťcípe hviezdy, žiadni pozostalí.

Neviem o tebe nič, si kdesi v Nice, s hrôzou pozorujem správy. Zrazu mi píšeš: Sme živí a zdraví, pri víne zmeškali sme ohňostroj. Plačem od šťastia i smútku, o pohárik unikla si vskutku, koľkí však nie? Aj tých mal ktosi rád, kto nemá silu plakať. Zlosť hromadí sa v žilách, za každú obeť, čo ešte ráno žila, tešila sa pri východe slnka: Is very nice in Nice.

Povedz, že ma ľúbiš, môžeš pritom klamať, si tak jemne hrubý, keď ma skladáš v zamat. Nevravíš nič, vezmem si ťa sama, kožený bič, a na srdci? Mlčanlivá rana. Povedz, že ma ľúbiš, tým slovíčkom nemôžeš ma sklamať.

Každučkú chvíľu tvoju ruku hľadám a zobúdzam sa zo spánku. Prečo som odišiel, noc bola ešte mladá, snáď zaspím, až zodpovieš mi túto otázku. Chcem bozkať tvoje ústa žhavé, chcem, … Ale to snáď vieš?! Mátaš ma v mojom srdci, v hlave. Dúfam, že mátavam ťa tiež.

Sme rodina, šírime pravdu semenom a rečou.

znova som zlyhal, našťastie až po tom nefajčím otvorím nótbuk editujem zbierku poézie je takmer iba o nej seno žerú kone a ja znova sa chcem ocitnúť v jej lone medzitým urazená zmizla utekám za ňou nahý na autobus dráždim psov uskakujem […]