Ponúknite sa z mojich jabĺk, veď nie som diabol, som len had. Každý z nás kládol, hlavu na tĺk, keď ponúkla mu milá z vnád. Ponúknite sa z mojich veršov. Vraj nie som básnik? Som ten tĺk? Pod múdre hlavy pomýlencov, na ktoré sadne mračno múch. Ponúknite sa z môjho chleba, odpite z môjho kalicha. Nad mesto stúpa vlajka biela. Boj nekončí, len utícha.

Anjel sa vznáša v cigaretovom dyme, nie sú to krídla anjela, len dymu ilúzie, tvár zosinela do biela, srdce snáď ešte bije. Si upír, anjel, nevesta nad čiernym hrobom v zime? Zájdime spolu do mesta, horúcim vínom oživím, to tvoje srdce tklivé, napokon u mňa spustíme žalúzie.

Vyhláskujem ticho medzi nami, mlčanie bolí naše uši, prehlušujeme ho otupujúcou hudbou, strácajú sa v nej nevyslovené slová, nerealizované dotyky, stroboskopom prerušované pohľady. Nedokážeme rozlíšiť hluk od ticha. Niektorí sa premlčia ku hádke, iní k porozumeniu.

Prienikom nášho zjednotenia je láska, iní ju nedocenia, je vášeň, v ktorej všetko zhorí, je neha, medvieďa, ktoré ušlo z hory, je matka, ktorá ho márne hľadá, je hladkosť z kože zvlečeného hada. Prenikám tebou, dušu strácam, stratil som s detstvom plyšového maca. V dochvevoch sa ti boky kníšu, našiel som skrýšu, som zajatec, čo sa dotkol preň dosiaľ neznámeho […]

Keď bolo po tom voňala potom dumáme o tom čo so životom od dnes je ženou spomienkou nemou rozhodla o tom čo so životom len zopár stehov ticho je stenou vyrastá medzi nami vždy keď sme spolu sami otvárajú sa rany dôsledkov milovaní načo byť spolu bez detských dlaní

Utíchla voda, šumom hriechy skryla, som ten čo s Krylom spieval Kryla, primladý, aby rozum môj ho chápal, v srdci mi stále tleje ním prebudený zápal. Hasili sme ho pri bare, už viem, bolo to trúfalé, keď začal som mu tykať. Jediná z minút spoločného ticha, je väčšmi hodná, než všetky moje slová, naďalej mlčí, v búrkach tvrdo spiaca Slovač.

Horúci august, bezvetrím zvislé zástavy. Obesené na úteku ožívajú, s nimi aj nádej. Prestávame utekať, staviame sa čelom voči tankom, tie pred nečakanou odvahou stŕpnu, aj tí naši sú z nej vydesení, boja sa viac nás, než ešte väčšmi vystrašených bratov. Podpíšu, nádej mizne, v zúfalstve zhorí pod múzeom, náš vzdor sa rozpúšťa v znormovanej abnormalite. Po […]

Stúlený tulák v prehulenom svete, kde i ten hovnivál si svoju hrudku hnetie, aj ja by hnietol, nemám materiál, a tak sa modlím mimo katedrál: Dovoľ mi Bože, svoju hrudku hniesť, ak pritom zhreším, prídem na spoveď. Ak ma chceš spasiť, nalej omšové a ja ti poviem, o čom život je. Viem, že sa rúham, ty však máš ma rád, som len tvoj sluha, čo zo slov stavia hrad, nevinné […]

Na Noemovej kryhe v potope zadržaných sĺz zostal som ti dlžný kúsoček lásky s kusiskom nehy. Pristávame v Andách, zametáme stopy. Ľadové medvede nachádzajú inú korisť. Ťavy na úteku odhadzujú hrby. Kryha sa láme, v starobylom rytme plodíme nový svet. Pečate našej zmluvy ležia na dne Titicaca.

Otvoríš oči, úprimne sa divíš, zostal tu so mnou do rána, strnulé ticho, do stropu civíš, nevedomky ho doráňaš. Čaká naň za chvíľu civil, viac žiadna nenájde ho za rána. Láskozvod vynašiel Diviš, po ňom sa zviezol, nedúfaj, že ho zachránia.