boro

Asi sme sa všetci zbláznili?!

Najprv Havran napíše na FB status, v ktorom označí Štúra a Štúrovcov za zaprdených antisemitov, potom Eduard Chmelár  napíše článok „S. H. Vajanský bol otcom tej najagresívnejšej verzie slovenského antisemitizmu“ a ich kritici, namiesto toho, aby kritizovali ahistorický prístup oboch (inak pre mňa veľavážených pánov), obhajujú práve najhoršie z toho, čo naši ešte veľaváženejší predkovia stvorili, splodili a nastvárali.

Štúrovci boli ľudia z mäsa a kostí, po uhorských krčmách zarúbali toľko sekier, naspievali toľko piesní, vytančili a pomilovali toľko horno i dolno uhorských slečien, že ešte aj ich prapravnučkám sa z toho hlavy krútia. Ich prípadné antisemitské vyjadrenia treba vnímať v kontexte ich doby, neverím tomu, že by sa Štúrovci dnes, po skúsenostiach s holokaustom, hlásili práve,  či hlavne k svojim protižidovským výrokom. Apologéti Štúra sa v konečnom dôsledku ničím nelíšia od doslovných stúpencov Mohameda (proti ktorým zdanlivo bojujú), až na oblečené kroje, ak každé Štúrovo/Mohamedovo slovo vnímajú doslovne. Ak by sme Štúra vnímali doslovne, tak to bol najväčší kritik a hanobiteľ slovenského národa, ale nie preto, aby ho potupil, ale aby ho prebudil, podobne, ako starozákonní proroci upozorňovali na chyby vyvoleného národa. Takže v takomto postmodernistickom kontexte sú Havran i Chmelár naši novodobí proroci a ich kritici, teda aj ja, sú (sme) farizeji.

Ak máme byť právom hrdí na svoj národ, určite musíme byť aj kritickí ku zlyhaniam našich predkov a vyzdvihovať to, čím predbehli nielen svoju, ale možno aj našu dobu. Zároveň by sme mali chápať v akých kontextoch k týmto zlyhaniam zákonite došlo a asi muselo dôjsť (My by sme takmer isto nezlyhali, pretože ani vtedy ani dnes by sme neboli a nie sme ochotní vydať sa na života cestu tŕnistú).