boro

Najmenej trikrát  sa mi stalo, že som milej, dva-štyri dni potom, ako bola u kaderníka, položil otázku: “Nemáš náhodou nový účes?”

Namiesto toho, aby ocenila moju pozornosť k jej zmenenému (zlepšenému?) výzoru, sa obvykle napenila (primerane spenené a vychladené pivo ja rád, napenenú, ešte k tomu chladnú priateľku, veľmi nerád).

My muži údajne túžime po zmene. Zároveň ešte väčšmi túžime po stabilite, istote v našich pochybnostiach o našich stalagmitoch.

Ak si namiesto blond vlasov nasadíte zelené či fialové, určite to zaregistrujeme, ale radšej to nebudeme komentovať, ak si nasadíte ryšavé, komentovať to tiež nebudeme, ale, ak to ešte dokážeme, tak vás rovno pomilujeme, i keď v divadle sa to veľmi nehodí.

Ak zo svetlej blond prejdete na tmavú blond či naopak a vlasy si skrátite o centimeter, pričom vyzerajú o dva centimetre dlhšie, asi si to všimneme, ale nebudeme si istí, či to nie je iba ilúzia, spôsobená zmenou osvetlenia, takže, aspoň my muži fyzici, až keď sme vás s novým účesom videli za slnečného svitu i za súmraku, vo svetle reflektorov i vo slasťou vŕzgajúcej posteli, sme si po zdĺhavých a precíznych experimentoch istí: “Heuréka! Nemáš náhodou nový účes?” To je tá jediná a pravá láska.

“Heš, heš, ryšavky!”