boro

Do ponovoročného štrajku učiteľov som sa s istými rozpakmi zapojil. Rozpaky nespočívali v tom, či štrajk je alebo nie je oprávnený. Učitelia na Slovensku sú dlhodobo jednoznačne finančne i spoločensky hlboko podhodnotení. Rozpaky spôsobovala moja osobná situácia, keď som sa do školstva po dlhých rokoch vrátil, vediac, za akých podmienok vstupujem do tečúcej rieky. […]

Utíchla voda, šumom hriechy skryla, som ten čo s Krylom spieval Kryla, primladý, aby rozum môj ho chápal, v srdci mi stále tleje ním prebudený zápal. Hasili sme ho pri bare, už viem, bolo to trúfalé, keď začal som mu tykať. Jediná z minút spoločného ticha, je väčšmi hodná, než všetky moje slová, naďalej mlčí, v búrkach tvrdo spiaca Slovač.

V prvom rade, aspoň na základných školách, sa učitelia muži takmer nevyskytujú. Hádajte prečo? Asi kvôli tým privysokým platom, ktoré sú v školstve, aspoň podľa zbežného pohľadu na internetové diskusie. Zlý učiteľ by v školstve vôbec nemal byť a ak je, tak každý plat, ktorý dostane je privysoký. Ja som mal to šťastie, že som mal takmer iba dobrých učiteľov. […]

V mnohých mojich básňach sa objavuje motív koní. Nie je to samoúčelná sebaprojekcia. Kone sú môj osud. Moja bývalá manželka s nimi žila a vyrastala od 10 rokov a ja som s omnoho menšími zvieratami žil od svojho narodenia. Jednou z prvých mojich fotiek je, ako sedím na slonovi, o ktorého sa staral môj stredný brat Jiří v pražskom cirkuse 🙂 Keď sme sa so Silviou vzali, […]

Horúci august, bezvetrím zvislé zástavy. Obesené na úteku ožívajú, s nimi aj nádej. Prestávame utekať, staviame sa čelom voči tankom, tie pred nečakanou odvahou stŕpnu, aj tí naši sú z nej vydesení, boja sa viac nás, než ešte väčšmi vystrašených bratov. Podpíšu, nádej mizne, v zúfalstve zhorí pod múzeom, náš vzdor sa rozpúšťa v znormovanej abnormalite. Po […]

Stúlený tulák v prehulenom svete, kde i ten hovnivál si svoju hrudku hnetie, aj ja by hnietol, nemám materiál, a tak sa modlím mimo katedrál: Dovoľ mi Bože, svoju hrudku hniesť, ak pritom zhreším, prídem na spoveď. Ak ma chceš spasiť, nalej omšové a ja ti poviem, o čom život je. Viem, že sa rúham, ty však máš ma rád, som len tvoj sluha, čo zo slov stavia hrad, nevinné […]

Na Noemovej kryhe v potope zadržaných sĺz zostal som ti dlžný kúsoček lásky s kusiskom nehy. Pristávame v Andách, zametáme stopy. Ľadové medvede nachádzajú inú korisť. Ťavy na úteku odhadzujú hrby. Kryha sa láme, v starobylom rytme plodíme nový svet. Pečate našej zmluvy ležia na dne Titicaca.

Otvoríš oči, úprimne sa divíš, zostal tu so mnou do rána, strnulé ticho, do stropu civíš, nevedomky ho doráňaš. Čaká naň za chvíľu civil, viac žiadna nenájde ho za rána. Láskozvod vynašiel Diviš, po ňom sa zviezol, nedúfaj, že ho zachránia.

Dozreli sme, sme hrušky na konári, dozreli sme, hrkálka už smiech nevyčarí, dozreli sme, tak je to prirodzené, dozreli sme, o zrelosti zvedieť nestihneme. Prezreté ovocie sa v pálenici spáli, šesťcípe hviezdy, žiadni pozostalí.

Neviem o tebe nič, si kdesi v Nice, s hrôzou pozorujem správy. Zrazu mi píšeš: Sme živí a zdraví, pri víne zmeškali sme ohňostroj. Plačem od šťastia i smútku, o pohárik unikla si vskutku, koľkí však nie? Aj tých mal ktosi rád, kto nemá silu plakať. Zlosť hromadí sa v žilách, za každú obeť, čo ešte ráno žila, tešila sa pri východe slnka: Is very nice in Nice.