Odkladám svoje umučené telo,
nehmotné čosi z neho vyletelo,
vznáša sa nocou nad vodami,
zrodený v chlieve vprostred slamy.
Mama ma berie nežne do náručia,
netuší, staručký svet som začal rúcať,
povstanú pre mňa nové chrámy,
v nich smútok piety so slzami.
Každučká z nich je odpúšťaním
Bohu.