Horúci august,
bezvetrím zvislé zástavy.
Obesené na úteku ožívajú,
s nimi aj nádej.
Prestávame utekať,
staviame sa čelom voči tankom,
tie pred nečakanou odvahou stŕpnu,
aj tí naši sú z nej vydesení,
boja sa viac nás,
než ešte väčšmi vystrašených bratov.
Podpíšu,
nádej mizne,
v zúfalstve zhorí pod múzeom,
náš vzdor sa rozpúšťa v znormovanej abnormalite.
Po čase bojíme sa vlastnej odvahy,
najbližších priateľov,
na nás nasadených mileniek
a hlavne
nevinných otázok našich detí.
Náš vzdor znova vzbĺkne,
keď nám ich zmlátia,
len čo dorastú do veku našej zabudnutej odvahy.
Sme znova mladí,
vstupujeme do tej istej rieky
zabúdajúc, že sa to nedá.
Obesenci na úteku ožívajú.