Stúlený tulák v prehulenom svete,
kde i ten hovnivál si svoju hrudku hnetie,
aj ja by hnietol, nemám materiál,
a tak sa modlím mimo katedrál:
Dovoľ mi Bože, svoju hrudku hniesť,
ak pritom zhreším, prídem na spoveď.
Ak ma chceš spasiť, nalej omšové
a ja ti poviem, o čom život je.
Viem, že sa rúham,
ty však máš ma rád,
som len tvoj sluha,
čo zo slov stavia hrad,
nevinné dievča zvediem povinne,
len čo s ním nájdem pravdu vo víne.