Lea bola taká malá, až bola nepriehľadnuteľná. Asi aj pre svoj vzrast a okuliare sedela v prvej lavici. Ja v poslednej, tam som mohol nerušene vyrušovať. Prvýkrát sme sa dlhšie rozprávali na našej imatrikulácii. Mal som vyhliadnutú inú obeť, po tú prišiel ktosi skôr, požiadal som o tanec Leu. Neoľutoval som. Tancovala dobre, no hlavne vydržala počúvať moje postpubertálne drísty. Po každej jej reakcii som prestával byť nerozumným pubertiakom a spel som k dospelosti. Zmúdrel som počas troch tanečných kôl, nedospel som doteraz.
Keď sa priblížila desiata, vyhlásila: ”Musím ísť. Sľúbila som rodičom – Do desiatej budem doma”. Ponúkol som sa ju odprevadiť. Dovolila mi to po zastávku autobusu a ja (pako) som doň nenastúpil. Vrátiť sa na zábavu bolo trápne, všetci videli, že sme odišli spolu. Ak sa nevrátim budú mi závidieť, ak sa vrátim, výsmech ma neminie. Vybral som sa nočným mestom, Leninkou (pre mňa to zrazu bola Leinka) a možno vtedy sa vo mne zrodil “básnik”.
V pondelok si ma v triede nevšímala. Čím väčšmi som na hodinách šaškoval, tým som jej bol ľahostajnejší. Z poslednej lavice som sa presťahoval rovno za ňu, svoje excesy som zmiernil, dostavovali sa náznaky zápalu učenia. Raz mi požičala zošit z ruštiny a keď som jej ho po víkende vrátil, zabudol som v ňom báseň:
Učím sa z tvojho rukopisu,
mysľou mi rôzne vety kníšu,
o pravde, šťastí osude,
o láske, ktorá Nebude?
To písal Puškin, to zas Gribojedov,
ja píšem o tom, jak som zjedol,
bláznivé huby k tebe lásky,
chcem odkryť našich srdcí masky.
Prepáč mi slová, nehnevaj sa,
povaha tvoja, tvoja krása,
vtedy ma plne opantala,
navôkol bola plná sála.
Báseň bola o veľa dlhšia, viac si nepamätám. Zošit ruštiny mi už nikdy nepožičala. Vrátil som sa do poslednej lavice, ale vyrušovať ma už akosi nebavilo.
Druhá šanca prišla počas lyžiarskeho výcviku. Nechal som sa zaradiť medzi začiatočníkov a niekoľkokrát som sa s ňou zviezol na kotve na Kojšovku. Ak sa vlek počas jazdy zastavil, iní nadávali, ja som bol šťastný – o to dlhšie sme sa mohli rozprávať, mohol som byť v neintímnom prostredí pri nej tak dlho intímne blízko. Pred koncom lyžiarskeho bol karneval. Ja sultán, v háreme päť spolužiačok, medzi nimi ONA. Všetky na mňa zbožne pozerali, Lea najväčšmi. Nevedel som sa dočkať, kedy zostaneme sami. Nezostali sme. Po karnevale nasledovala diskotéka, keď som na ňu prišiel, s kamarátkou tancovali s dvojicou Poliakov. Tiež mali lyžiarsky. Šiel som sa schladiť do snehu, dosiaľ sa topí. Prvý deň po lyžiarskom som jej podstrčil lístok:
Karneval
Jeden deň som sultán bol,
jeden deň som hárem mal,
otrokyňa bola v ňom,
mala tak oddanú tvár.
Ja ostatné som nevidel,
nevidel ich hebkosť tiel,
mňa celkom zmámil úsmev tvoj,
ja veril som, že vyhrám boj,
že predsa pevnosť padne.
V ušiach už mi zaznel tuš,
že nad ženou zvíťazil muž,
tvoj úsmev znel tak vábne.
No padli masky, koniec hry,
zanikli všetky moje sny.
Ja ti dám pokoj, nemorím ťa už.
Pre teba hrajú teraz tuš.
V maturitnom ročníku sme sa konečne zblížili. Celý čas mávala čisté jednotky, no pomáhal som jej s matikou a fyzikou. Na stužkovej sme po rokoch spolu znova tancovali. Predstavila ma rodičom, vytancoval som aj jej mamu. S rodičmi odišla dávno pred koncom zábavy. Uvolnene som sa zabával ďalej. Nenabral som odvahu, ponúknuť sa, nech zostane a ja ju odprevadím.
Zmaturovali sme. Lea všetko za jedna, ja tiež, až na dvojku z matiky – tú som predsa vedel, tak som jej vôbec nevenoval pozornosť. Na vysokú ma prijali bez prijímačok. Mama mi za odmenu kúpila trojtýždňový jazykový kurz ruštiny pri Moskve. Keď som sa vrátil, čakala ma – pohľadnica z Viedne: Zbohom. Prepáč, už sa nevrátim. Lea. Nechápal som. Pochopil som po rozhovore s triednou. Leu neprijali na medicínu, hoci skúšky zvládla. Po otcovi mala “zlý kádrový profil” a bol zázrak, že mohla študovať na gymnáziu. Odišli do Spojených štátov, Američanom bola dobrá dosť, vysnívanú medicínu vyštudovala.
Už ako prvák, gymnazista,
skúšal som získať slovami,
čo iní brali rukami.
Len vo sne som sa s tebou stískal,
ukradol si ťa veršami.
Stužková, naše prvé bozky,
jediná z tvojich pohľadníc.
Píšeš mi z Viedne “Bol si božský”,
Prepáč. Už nevrátim sa. Mám zhola nič.
Naivných básni útle trosky.