V pondelok bol na rádiu Regina rozhovor s predsedom Košického bridžového klubu Vojtechom Belčákom a so mnou.
Snažil som sa odpovedať vtipne, možno nie vždy sa mi to podarilo. Vtipná odpoveď môže v skratke vystihnúť danú problematiku, ale keďže je skratkovitá, nemusí byť vždy celkom presná. Takže, ak vás niektoré otázky slečny redaktorky zaujali a z mojich či našich odpovedí ste neboli celkom múdri, môžete mi ich znovu položiť v komentároch pod týmto článkom a v tomto článku na ne odpoviem. Niektoré otázky sú komplexnejšie, takže tu bude krátka odpoveď a časom ako odpoveď napíšem celý článok. Ak tu nie ste registrovaní, môžete mi otázku poslať na adresu: otm@bridgekosice.sk.
Otázky
Odpovede
Prečo sa kartárske stoly zvyknú prikrývať zeleným súknom?
V relácii som odpovedal „Neviem“ a neviem to doteraz. Ak to niekto z čitateľov vie, môže to napísať v komentári alebo mi môže poslať odpoveď na vyššie uvedenú adresu.
Uvediem pracovnú hypotézu:
Táto tradícia vznikla dávno pred vznikom bridžu. Na vzorovanom podklade sa karty ťažko rozoznávajú, takže by to mal byť jednofarebný podklad. Biela, žltá a podobné farby sa rýchlo špinia. Čierna a hnedá pôsobia ponuro, červená dráždi, takže do úvahy pripadá modrá a zelená.
Prečo sa nehrá na holých stoloch?
Hráva sa aj na holých stoloch, donedávna sme aj my v klube hrávali na nepokrytých stoloch, ale aj keď stoly pravidelne umývate, karty sa relatívne rýchlo špinia, odkedy naše dievčatá z klubu ušili zelené obrusy, karty sa špinia výrazne menej. Bridžová miestnosť pokrytá zelenými obrusmi pôsobí esteticky. Ak sa nepodarilo zohnať rovnaké stoly, tie obrusy im dodávajú jednotný estetický vzhľad.
Na začiatku relácie bol bridž uvádzaný ako ťažká a komplikovaná hra a môj spolubesedník tiež prezentoval názor, že bridž je ťažký. Ja som naopak tvrdil, že bridž je veľmi jednoduchá hra. Takže kde je pravda? Ide o to, čo si pod „ťažkosťou“ hry predstavujeme. Ak pod ťažkosťou hry rozumieme pravidlá hry, tak tie sú veľmi jednoduché a skutočne ich možno vysvetliť behom desiatich minút a začať hrať.
Podrobnejšiu odpoveď nájdete v samostatnom článku.
Nie je.
Táto otázka v relácii nezaznela, ale redaktorka mi ju položila počas hudobného vstupu a keďže odpoveď bola stručná „Nie je“ počas relácie ju už nezopakovala.
Odpoveďou „Nie je“ by som mohol skončiť aj tu, ale predsa by som to rozvinul. Každú hru, dokonca každú činnosť môžete zmeniť na hazard či na hru o peniaze. Ako väčšina kartových hier aj bridž sa pôvodne o peniaze hrával, keď sa však vymyslelo, ako porovnávať bridžové umenie jednotlivých hráčov, hranie o peniaze ustúpilo do pozadia. Víťaz bridžového turnaja prirodzene obvykle získa nejakú finančnú odmenu, ale tú v súčasnosti víťazi získavajú v každom športe. Účastník turnaja zaplatí nejaké štartovné, z neho sa pokryjú náklady na miestnosť, technické vybavenie, rozhodcu a zo zvyšku sa vyplatia finančné odmeny hráčom na čelných pozíciách. Čiže hráč dopredu vie, čo ho bude stáť účasť na turnaji, bez ohľadu na to, ako sa mu bude dariť či nedariť. Oproti tomu v mariáši hráč síce tiež zaplatí štartovné, ale ak sa mu dariť nebude, môže pri stolíku prehrať mnohonásobne viac, než zaplatil na štartovnom. V tomto zornom uhle je dokonca súťažný poker menej hazardnou hrou než súťažný mariáš. Zaplatí sa síce výrazne vyššie štartovné, ale keď prídete o žetóny, tak ste v súťaži skončili (sú aj súťaže, kde si žetóny môžete dokúpiť).
Je, je to dokonca uznaný olympijský šport a ako ukážkový šport sa hral na jednej z olympiád. Keďže program letných olympiád je nabitý, hral sa na zimnej olympiáde. Pokiaľ by sa však mal hrávať ako súčasť oficiálneho programu na zimných olympiádach, musel by sa zmeniť reglement zimnej olympiády, keďže zatiaľ platí, že sú tam len športy, ktoré sa konajú na snehu alebo ľade. Bridžisti preto zvykli žartovať, že to nie je problém, budeme ho hrať v palčiakoch na zasneženom svahu v umelo vyvolanej metelici.
Mnohí majú na štatút bridžu ako športu iný názor, napríklad snáď najúspešnejší slovenský bridžista Eduard Velecký razí tézu, že bridž nie je šport a pokladá za šport iba fyzické športy.
Vo všetkých športoch vystupuje fyzická, psychická a mentálna zložka, ale v každom je miera ich zastúpenia rozdielna. Boxer ktorý iba tupo udiera a nerozmýšľa bude menej úspešný, než boxer s rovnakými fyzickými dispozíciami, ktorý aj uvažuje. Curling a biliard sú zas oveľa viac o logickom, strategickom a taktickom uvažovaní, ale bez fyzickej kondície sa úspešne prevádzkovať nedajú. Bridž, šach a go nemajú takmer žiadnu fyzickú aktivitu, ale ak telo nie je v dobrej kondícii, mozog nevydrží zvládať niekoľkohodinové mentálne vypätie.
Tu som sa tiež pokúsil byť vtipný a odpovedal som: Aby mali hráči na koho nadávať?
Keď hráte priateľský bridž, tak rozhodcu nepotrebujete, podobne, ako keď sa partia kamarátov dohodne, že si zahrajú futbal, basketbal alebo volejbal. Len čo však tieto športy idete hrať v rámci nejakej súťaže, tak až na výnimky, vždy je ustanovený nejaký rozhodca či dokonca viacero rozhodcov, aby súťaž prebiehala čo najregulárnejšie.
Podobne je to aj v bridži. Keď sa hrá v klube, tak niekto je ustanovený ako rozhodca, ak nie je priveľa párov tak ako hrajúci rozhodca a dohliada na to, aby nedochádzalo k nezrovnalostiam a ak ku nim dôjde, tak podľa pravidiel stanovuje nápravu. Rozhodca v bridži sa ani nenazýva rozhodca, ale vedúci turnaja alebo riaditeľ turnaja, anglicky Tournament director. Vedúci turnaja celý turnaj riadi, na základe počtu účastníkov stanoví hraciu schému, dopredu namieša rozdania, stanovuje čas kedy sa strieda, po skončení turnaja spočíta výsledky a zverejní ich. Pokiaľ počas turnaja došlo k porušeniu pravidiel, vypočuje si hráčov k akej nezrovnalosti došlo a stanoví príslušnú nápravu. Niektoré z týchto právomocí môže delegovať na nejakých pomocníkov.
Keď som hral v Pule, tak sa turnaja zúčastnilo 267 párov, hralo sa teda na 133 stoloch. Okrem hlavného rozhodcu turnaj riadilo okolo 7 pomocných rozhodcov. Každý mal na starosti 20 až 30 stolov.
A ako je to s tým nadávaním na rozhodcu? Tak ako snáď v každom inom športe. Ak na nič iné, tak sa hráči budú sťažovať, aké príšerné rozdania rozhodca namiešal. Keď sme do klubu zakúpili miešačku kariet, vyskočil mi nejaký technický problém a nemohol som rozdania namiešať pomocou počítača. Tak sme s predsedom klubu namiešali rozdania klasicky – ručne. Hráči, ktorí videli, že miešačku už máme, sa domnievali, že ide o počítačom namiešané rozdania a tak sa sťažovali a sťažovali. Že boli namiešané ručne, sme im prezradili až po turnaji.