Tekuté piesky
Na odkalisku pod Bankovom
väčšinu hriechov môjho detstva
slnečná elektráreň topí.
Tekuté piesky zmizli,
v nich s detstvom aj puberty stopy.
Spustil som bager zhrdzaveným klincom,
vrieskal som zaber, keď druh sa prepadal.
Dúfam, že i dnes by som ho zachraňovať riskol.
Nie, nie som hrdý, bol to prepadák.
Veď som mu drievka do zádrží hádzal,
verným psom viacej netreba.
Každú jar agáty tam vzišli,
ich sladké kvety som jedával,
v záhradách trhal som ti z vyšní,
skúmal som, v čom je záhada.
Objavil som ju, ňou tvoje lono bolo,
ním som sa zrazu prepadal.
Nevrieskaš „Zaber!“, šepkáš „Nehraj sólo!“.
Tuším to nebol prepadák.
Kroky
Vykročím Hlavnou, v detstve Leninovou,
v dávnejších dobách bohvie kade.
Tu som ju bozkal, tamto pre ňu Fera zbil,
ukrývam dosiaľ sinku v sivej brade.
Mladosťou kráčajúc, pieseň vo mne pradie,
čo spieval so mnou Kryl.
Na každom rohu spomienka ma zmätie,
vyčkajte chvíľu, aj mňa zametú,
než vietor rozfúka silvestrovské smätie.
Most zaľubených
Na moste zaľubených niet do vody jak skočiť,
hrdzavé zámky, kľuče stratené,
väčšinu sľubov rozmätali zmeny,
aj na môj s tebou kto si spomenie?
Pod mostom s inou žabkou snívam,
rovnaké sľuby sľubujem.
Roztatárene mĺkve slová míma.
Neľubim, ľúbim? Ľubu chcem.