Poď schováme sa pred dažďom
V senníku čerstvo nasušené seno,
voda mi kvapká na temeno,
sprvu pozeral som nemo,
až zabudol som tvoje meno.
Vtom prišla búrka,
búrlivejšia dnu než vonku,
západka šťukla,
odlomím vienku stonku.
V praskote haluziny stromov,
kvílenie pravdovravných stonov,
v lomoze kmeňov zlomených,
prázdnota hviezdnych znamení.
V ozvenách hromov,
búšenie zvonov
o rozžhavené lono,
ktosi z nás vrieskal
„To je ono!
Ach!
Bože!
Trieska!“
Zrazu neboli sme sami,
zo ZOO ušli lamy,
cerili na nás tlamy,
zovrela strachom zvonce v dlani,
bolo po milovaní.