Odkladám svoje umučené telo, nehmotné čosi z neho vyletelo, vznáša sa nocou nad vodami, zrodený v chlieve vprostred slamy. Mama ma berie nežne do náručia, netuší, staručký svet som začal rúcať, povstanú pre mňa nové chrámy, v nich smútok piety so slzami. Každučká z nich je odpúšťaním Bohu.
Pokračovanie článku