Ukmasol som kvet, čo trčal vyzývavo z plota. Nebola to ruža, čo z chlapca robí muža, keď prederie sa tŕňmi, nebola to orchidea, čo zvädne vprostred deja, bol to čudný kvet, čo odtrhol som pre tú, ktorej niet. *** Nedali sme gól, hlavne nedostali, a tak pozostalí, veselo pokyvujú hlavou: Slovensko bravó. Budeme majstri sveta, či aspoň Európy, ak básnik, prestane písať […]

Riešim topologický problém, blúdim oblinami jemných štruktúr, pohlcuje ma symetria chaosu, neviem spočítať tvoj atraktor. Kĺžem sa pod povrchom či po povrchu? Objavujem piatu silu, prapodstatu vesmíru. Už aj ten mravec chápe Möbiovu pásku, ale nikto nepochopí … (ošúchaný rým)

Chvíľu si bola tanečnicou gogo, pod palmou v Tatrách si mi tančila. Vtom ktosi prišiel, nečakaný Gogot, kúpil ti kožuch, tuším činčila. Aké sú kruté predpredohry nehy a lahodné je trýznenie. Kožuch ju chránil, kým padali snehy, nenavleč si ho, už koniec zime je. Neposlúchaš ma, zrkadlo ťa vsalo, odvtedy spolu v lete mrzneme, padnutí na zem, prikrytí len šálom.

Mám úsmev široký, čoraz viac sa škľabím, za tebou bežím skratkou cez žihľavy, hluchavka kráľovská má iné insígnie, rokliny mokraď v tajomnosť ma skryje. Vládneš mi, rád tvoju vládu strpím, cestu nám zdobia obesencov stĺpy.

Stúpam po hrdle svojej piesne, ozýva sa chrchot. Lepšie vystihuje schrchlosť doby. Odlupujem chrasty poznania. Trýznim vás spevom. Uši nemožno zavrieť, nieto úniku. Prichádza nápad: Podrežme mu hrdlo! Aká úľava.

Odkedy sme spolu, je zo mňa seizmológ. registrujem výkyvy tvojich nálad, záchvevy hlasu, mihnutia viečok. Pokúšam sa pochopiť a predpovedať. Nedarí sa. Do hlbín inštalujem sondu. Zemetrasenie sa stupňuje, ručičky seizmografu kmitajú všetkými smermi. Nechápem, čo som vyvolal. Seizmické vlny zasiahli aj mňa. Sme harmonické oscilátory v rezonancii. Mesto sa trasie. […]

Zabíjal som pre lásku. Stojí hriech za hriech? Kým záhradnou chatkou behali pavúky, dnu nevkročila. Aby som mohol vstúpiť, musel som zabiť. Preliali sme krv prvej noci. Neľutujem. Iba pavúkov.

Človeku bez hriechu nebude odpustené. Len preto hriešne sú hravé Deti Zeme. Zodvihnem papierik, čo zahodil iný. Som preto bez viny? Či viac som sa mal činiť? Pohrdnem smetiarom čo zmýva cudzie hriechy, keď prejde Veľká noc, zas s vetrom opreteky… Ktosi snáď uprace, kým tackáme sa z viechy.

Prenikne srdcom, preniknúť chce nižšie. Napne sa slák, keď nájde hniezdo myšie, hrá pieseň piesní, vrzgot ho v tempe ruší, tlkoce piestik, vykríkneš Bože! rusy.

Prešla si starobylým mesto. Zastali svätí v orloji. Tiež s nimi stojím a ty vieš to, zo srdca môjho odkrojíš. Odkráčaš, nevieme sa pohnúť, sadajú na nás holuby. Máme len jednu žiadosť skromnú: Musíš sa do nás zaľúbiť! Sochy sa pohli, vetchí starci omladli z tvojho pohľadu, zdvíhajú sukne s vetrom v tanci. Naďalej stojím. Ku mne staň si! Prečo mi nechceš […]